Hoci aj pred tým som banku viackrát navštívila, nepodarilo sa mi stretnúť sa s riaditeľom. Teraz som mala viac šťastia. Bol v kancelárii a dokonca bol rozhodnutý prijať ma. Fajn, pomyslela som si. Ešte som sa s riaditeľom v banke nestretla a nemala som ani nijakú predstavu o takomto človeku. Preto som bola prekvapená z ústretovosti mladého muža, ktorý mi jednoducho povedané vysvetlil, že neposkytnú nič. Menia logo banky a preto všetky voľné peniaze pripadajú na tento účel. Povedal mi to tak pekne, že som ani nevedela, čo mám na to, povedať. Poďakovala som za prijatie a odišla. Len v mysli mi stále vŕtala podobnosť so školstvom.
Školstvo sa mení, do neuvážených reforiem tečú peniaze „voľné" peniaze a učitelia necítia nijaké benefity. Asi tak podobne, ako klienti tejto banky, medzi nimi aj ja.
Začínam pri 499 eurách a skončím po dvadsiatich piatich rokoch na hranici 700 eur. Vidím svoju budúcnosť celkom jasne. V šesťdesiatich dvoch rokoch odídem do dôchodku, ak sa medzi tým nezbláznim z ťažko zvládnuteľných detí v triede a budem sa tešiť na oddych, pretože som tvrdo pracovala celý život a zaslúžim si dožiť s riadnym dôchodkom- s riadnym dôchodkom 310 eur. Vidíte v tom niečo nelogické?
Takže si to zrekapitulujme. Ukončila som strednú školu- gymnázium, prešla som bez zaváhania vysokú školu a chcela som pracovať vo svojom odbore. Spoločenským ohodnotením mojej práce bolo 499 eur nezdanených na úvod a 310 eur na sklonku života. Inak povedané- v šesťdesiatich dvoch rokoch budem musieť ešte pracovať, pretože štát ma ocenil, akoby som to predtým uvedené neabsolvovala. Ešte desať eur dole a mám nárok na 20 kíl múky a cestovín v tomto čase na mestskom úrade.
Rozmýšľam, kde sa stala chyba? Asi sme sa mali lepšie učiť... Alebo ani to. Potom sa mi vynára v pamäti televízna šou Test národa z roku 2006. V teste odpovedali Česi i Slováci a Slováci dokonca o pár bodov v inteligenčnom kvociente vyhrali. Spomínam si ako najlepšie obstáli študenti- učitelia. Takže asi sa až tak zle neučíme.
Tak možno je to v tom, že v prevažnej miere nebudujeme nič hmatateľné... Zväčša o nás vedia len naši žiaci. Potom mi z toho vyplýva opäť, že ich nedostatočne pripravujeme. Lenže, ako je možné, že tu máme toľko šikovných lekárov, právnikov, ekonómov, technikov, ale aj inštalatérov, obchodníkov, manažérov, farmaceutov a mnoho ďalších nemenej významných oblastí povolaní človeka. Azda sa to všetci naučili všetko sami?
Nie je vysoká škola zárukou vyššieho vzdelania a teda aj vyššieho ohodnotenia práce? Zo všetkých už spomenutých vecí mi vyplýva, že nie. A tak sa pýtam, na čo má budúci učiteľ strácať 5 rokov na škole, ktorá ho vedie k životu z ruky do úst?
Lebo už sme dospeli do obdobia, kedy vtipne mierená poznámka, čo sa vznikne po sobáši zdravotnej sestry s učiteľom, je krutým odrazom dneška. Sociálny prípad...
Takže ako ďalej učiteľ...?
Ako ďalej, pán minister?
Ako ďalej Slovensko?
