Myslím, že to nebola o nič ľahšia cesta ako tie, ktorými sa vyberú iní študenti. Hoci majú cieľ stať sa právnikom, doktorom, technikom, ekonómom... Myslela som si, že nedostatok nových odborných kníh pre budúcich pedagógov v knižnici je tou najväčšou prekážkou v ceste za úspechom. Bol to odraz dlhodobého neinvestovania štátu do práce tých, ktorí vytvárajú živnú pôdu pre jeho samotný rozvoj.
Štúdium nie je ľahké pre nikoho, kto ho berie zodpovedne a intenzívne sa pripravuje na svoje povolanie. Preto môžem hrdo prehlásiť, že ani moja cesta nebola jednoduchá. Červený diplom a Cena dekana boli síce nádherným koncom, ale horšie sa mi spamätávalo z toho, že za mňa štát už vyše roka neodvádza poistenie, a preto som, ako žena a budúca matka, nemala veľmi veselé vyhliadky. Oznam na študijnom oddelení, že sa môžeme dobrovoľne poistiť, nám síce radil, len neuvádzala zdroje, z ktorých by sme to počas štúdia mali uhrádzať.
Na materskej to potom nebolo o nič lepšie. Finančné prilepšenie pri narodení prvého dieťaťa sme dátumovo nestihli a skok zo skoro 170 eur na niečo cez 190 sme si skoro nevšimli. Ešte, že muž pracoval a nebol učiteľom. Školu som mala skončenú úspešne, no horšie už bolo zamestnať sa.
Väčšina mojich spolužiakov to vzdala po prvom roku. V prvom rade im nevyhovovali platové podmienky. Odišli do zahraničia, alebo sa uplatnili v iných odboroch. Ja som si stále vravela, že moja príležitosť príde. Veď načo som študovala celých päť rokov? Mám ich teraz len tak hodiť za hlavu?
Podarilo sa. Po ukončením druhej materskej prišla nečakaná ponuka. Vošla som do dejín školstva. Do školstva, ktoré sa viac zaoberá papierovaním, ako učením. Kde pri škrtaní stoviek až tisícok okienok v triednej knihe, klasifikačnom zázname a katalógových listoch rozhoduje smer čiary a spôsob preškrtnutia. Kde máte toľko starých kníh pri výučbe, že ani neviete, podľa ktorej od radosti pracovať, len tie nové nie a nie prísť. Naučilo ma vážiť si minulosť našich predkov a pracovať s pomôckami, ktoré majú historickú hodnotu. Školstvo mi ukázalo, že popri jednej práci sa dá stihnúť aj druhá. Učilo ma, že voľný čas treba venovať dovzdelávaniu za kredity a nie rodine a načerpaniu nových síl. Ďalej ma naučilo byť na pracovisku v zime otužilou, opravovať staré okná zaklincovaním, šetriť materiálom a písať na rozpadajúce sa tabule. A hlavne ma okrem iného naučilo, ako vyžiť aj z mála.
Myslím, že bolo ešte veľa toho, čo ma za ten krátky polrok naučilo a zhruba nič z toho som pred tým neštudovala. Snívala som, že budem dobrou učiteľkou všetkých detí bez rozdielu. Že im budem môcť predať niečo zo svojich vedomostí v optimálnych podmienkach. Že moja práca bude dávať zmysel všetkým a bude aj patrične ohodnotená. Že ľudia budú hovoriť, že odvádzam ťažkú prácu s ich deťmi, ktoré s ťažkosťami zvládajú oni sami. Ale všade som počula len, aké to mám veľmi jednoduché. Toľko prázdnin... Nikto nevidel, že je to dovolenka bežného smrteľníka a náhradné voľná za odpracované nadčasy.
Rozmýšľam, či je naozaj také ľahké byť na Slovensku učiteľom... Možno sa rozhodnem a neprídem do práce. Možno neprídeme viacerí... Možno nás rýchlo nahradia niekým výkonnejším a kvalitnejším. A možno sa úplne mýlia...
URČITE SA MÝLIA!